Meno Dorota Pospíšilová nie je potrebné čitateľom nášho portálu bližšie predstavovať. Patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského vinohradníctva a vinárstva. Z jej práce vzišlo viacero odrôd, ktoré sú ozdobou mnohých slovenských vinárstiev a robia nám dobré meno aj vo svete. Ide v pravde o činorodú osôbku, ktorá si aj dnes, v období, keď si mnoho jej vrstovníkov užíva oddych, našla čas na dokončenie svojej srdcovej výskumnej činnosti a prípravu unikátnej publikácie o prapredkovi všetkých ušľachtilých odrôd viniča.

Sedíme s pani Pospíšilovou a jej vynikajúcu štrúdľu zapíjame zázvorovým čajom. Náš rozhovor sa však aj dnes bude týkať témy rýdzo vinárskej, hoc v pravde jedinečnej. Dozvieme sa tentokrát viac o divom viniči. Ako vlastne vznikla idea, že sa budete venovať práve tejto téme? 

Divý vinič je označený aj ako vinič lesný. Ide o synonymum, ktoré vychádza z jeho latinského názvu - Vitis silvestris, kedže „silvestris“ znamená po latinsky lesný. Ja som celý život túžila po jeho štúdiu. V priebehu svojej aktívne činnosti som sa k nemu nedostala pre široký rozsah odrodovej a šľachtiteľskej práce, no popri iných témach som túto vzácnu problematiku rozpracovala počas mojej 22-ročnej pracovnej činnosti ako dôchodkyňa. Splnil sa mi sen... veď lesný vinič je bez žartov praotcom všetkých ušľachtilých odrôd.

Okrem toho je zaujímavý napríklad aj svojou rezistenciou voči hubovitým chorobám, čo je veľmi dôležité pri tvorbe nových odrôd. Naviac je poddruhom druhu Vitis vinifera a neprenáša teda dedične do nových odrôd nežiaduce chute a vône iných rezistentných druhov, ako sú V. Labrusca, V. aestivalis, V. Riparia a iné. V lese sú aj oveľa náročnejšie podmienky, pokiaľ ide o vlhkosť, no napriek tomu v prírodných podmienkach na tomto viniči múčnatku ani peronospóru nenájdete.

Napriek viacerým zaujímavým faktom, ktoré sa s lesným viničom spájajú, som sa za 40 rokov praxe stretla iba s malými zmienkami o tomto poddruhu. Dostatok informácií neexistovalo donedávna ani v literatúre zahraničnej.

Kedy ste sa začali lesnému viniču venovať? Bolo to ešte v období práce v šľachtiteľskej stanici?

Šľachtenie je práca na celý život. V šľachtiteľských staniciach vinohradníckych a vinárskych, teda aj v šenkvickej, bola práca viac zameraná na šľachtiteľské problémy týkajúce sa udržiavacieho šľachtenia pestovaných odrôd. Aj tak sme sa ale snažili, aby aj tieto vinohradnícke šľachtiteľské stanice produkovali čo najviac kvalitného vyšľachteného materiálu. Ja som si z mnohých dostupných tém vybrala dve a jedna z nich bola Vitis silvestris.

Do toho však vstúpili problémy okolo výskumu viniča na Slovensku, ktoré vyvrcholili zrušením Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho a všetkých jeho výskumných staníc. Tá šekvická sa stala mojím pracoviskom cca 10 rokov pred jej likvidáciou, keďže vedenie ústavu v Bratislave ma predtým „ vyprevadilo“ do penzie. V Šenkviciach sme okrem iného získali spoluúčasť v medzinárodnom projekte EÚ, ktorý obsahoval aj tému „Vitis silvestris“. No žiaľ, prácu sme nemohli ukončiť. Niekoľko porevolučných riaditeľov zlikvidovalo celý výskum odpredajom ústavu i všetkých staníc s pokusnými vinicami a tým aj celú šľachtiteľskú prácu s viničom. Pritom náš ústav bol najstarším výskumného ústavom poľnohospodárskym, ktorý by v roku 2024 oslavoval 100 rokov svojho vzniku!

Tak sa aj stalo, že som bola nútená ohlásiť koordinátorovi projektu v Národnom ústave pre vinohradníctvo a vinárstvo vo francúzskom Montpellier predčasné ukončenie našej výskumnej činnosti na projekte. Nevedeli to pochopiť, mysleli si, že mi azda preskočilo. Poslali ku mne dokonca aj istého vedeckého pracovníka z Rakúska, aby pozisťoval, čo sa vlastne deje. Povedala som mu, že chápem ich prekvapenie, že vedci zo západného sveta nemôžu nič podobné zažiť, ani pochopiť, ale pre nás je to bolestná realita ako dedičstvo 40-ročnej komunistickej nadvlády. Absenciu vedeckej práce pociťuje už dnes naša vinohradnícka prax.

Čo sa stalo s výsledkami výskumnej činnosti z tohto ústavu? Naložili sa do kontajnera a dovidenia? Viete, kde špeciálne vaša práca po rozpade výskumného ústavu skončila? 

Dôležité podklady a výsledky mojej vedeckej a šľachtiteľskej práce som zachránila a zatiaľ ich mám u seba. Odovzdám ich v patričnej dobe svojím mladým priateľom spolupracovníkom, ktorí azda budú mať príležitosť ich v budúcnosti odovzdať tam, kde ich bude možné využiť. Veľkú časť dokumentácie týkajúcej sa zbierky odrôd som presunula do Šenkvíc, ale čo sa stalo po predaji stanice s celým archívom šľachtenia a výskumnej práce, to neviem. Zničené je však najmä bohatstvo porastov klonov všetkých pre Slovensko významných odrôd viniča - výsledok najmenej 40-ročnej šľachtiteľskej a virologickej práce. Na základe tohto vzácneho materiálu sme už začali s rekonštrukciou prestarnutých vinohradov na Slovensku.

Ako prebiehal samotný výskum divého viniča? Pomáhal Vám s ním niekto?

Prí výskume lesného viniča som pracovala s dvomi vynikajúcimi ľuďmi – s Mgr. Ing. Rastislavom Šimorom a s Michalom Valachovičom, absolventmi uznávanej strednej školy v Modre. Vedeli sme, že divý vinič rastie v lužných lesoch, ktoré bývajú pri jarnom topení snehu zaliate vodou z priliehajúcich riek. Napr. v rovinatých lesoch okolo rieky Moravy stála voda niekedy aj 2 - 3 mesiace. Predstavte si, že aj tieto extrémne podmienky lesný vinič vydržal. Výhodou tejto nadmernej vlhkosti lužných lesov je, že v takejto pôde nemôže prežívať fyloxéra, voška, ktorá ničí vinič.

V prvom rade sme sa sústredili na prieskum a pochodili sme prakticky celé povodie Dunaja. Napríklad aj v chránenom lužnom lese Rusoviec sme našli 5 rastlín lesného viniča. Celkovo sme objavil v povodí riek Morava, Dunaj, Nitra, Hron, Bodrog a Laborec viac ako 300 rastlín Vitis silvestris. Zo všetkých sme urobili aj kompletnú písomnú aj fotografickú ampelografickú dokumentáciu. Každoročne sme odovzdávali výsledky do Montpellier, kde sa stávali súčasťou komplexnej správy sledovaní z 24 pracovísk 17-tich štátov Európy. Konečnú súhrnnú správu nám však už neposlali, lebo nebolo kam. Naša inštitúcia už medzičasom zanikla.

Ktoré nálezisko divého viniča bolo najdôležitejšie?

Dôležité sú všetky, ale množstvom nájdených jedincov (okolo 200 kusov rastlín) je najvýznamnejší Veľký les pri Úľanoch nad Žitavou. Takéto veľké náleziská sú v Európe už zriedkavosťou. Je paradoxné, že sú to najmä moderné aktivity človeka, ktoré zapríčinili úbytok vzácnych pôvodných druhov mnohých rastlín. Lesný vinič likvidovali najmä regulácie riek, stavba priehrad, ale aj odvodňovanie lúk, premena porastov na poľnohospodársku činnosť, necitlivé lesné hospodárenie, napr. uprednostňovanie rýchlo rastúcich drevín na úkor starých viacstoročných stromov, ktoré lesnému viniču ako liane poskytujú záruku nevyhnutnej opory a pod.

Viete laikovi priblížiť, aký je hlavný rozdiel medzi divým viničom a dnešnými ušľachtilými odrodami? 

Lesný vinič predovšetkým nie je produkčnou plodinou. Rozdiely medzi Vitis silvestris a Vitis sativa sú aj v morfologických znakoch, z ktorých ušľachtilý vinič je jednodomý a vinič lesný je dvojdomý. To znamená, že na rozdiel od ušľachtilého, má vinič lesný dva typy rastlín - buď ide o ženský gynoidný typ, ktorý môže prinášať plody, alebo mužský androidný, ktorý plody nemá. Tých androidných existuje viac ako gynoidných, pomer v populácii lesného viniča je asi 3:1. Vinič lesný teda nie je ako klasický vinič, z ktorého sa robí víno. Sú to buď rastliny ženské alebo mužské. Dnes však všetci pracujeme s viničom ušľachtilým, a ten má obidve tieto pohlavia na jednej rastline a v jednom kvietku .

Spomenuli ste, že keď ústav skončil, nemali ste pod akou inštitúciou v projekte pokračovať. Ako teda vznikla myšlienka na vydanie knihy o divom viniči? 

Rozmýšľala som o výsledkoch našej práce, ktoré sú prvými a jedinými výsledkami svojho druhu o tejto vzácnej rastline a zdalo sa mi nemožné, aby jednoducho zmizli a naša - aspoň vinohradnícka pospolitosť - by aj naďalej o lesnom viniči a najmä o jeho výskyte aj na Slovensku nič nevedela. Jediná možnosť, ako výsledky uchovať aj pre následné generácie, bolo napísať o lesnom viniči knihu a podnietiť ňou k činnosti na jeho záchranu pred vyhynutím.

Chlapci, ktorí so mnou na tejto téme pracovali, si museli hľadať nové zamestnanie, človek zo vzduchu žiť nemôže. A som im nesmierne vďačná, že napriek tomu, že sa musia venovať iným zamestnaniam, posúvajú našu šľachtiteľskú a ampelografickú činnosť dopredu. S Miškom Valachovičom sme založili nový štátny odrodový pokus s 3 ďalšími novými muštovými odrodami a s Rasťom Šimorom sme napísali knihu, o ktorej sa teraz bavíme. Rozhodli sme sa, že prácu s lesným viničom v rámci našich súkromných možností opublikujeme. Moje dlhoročné výskumné skúsenosti a Rasťov technický talent a odbornosť nám umožnili dielo dokončiť a vydať.

Koľko rokov teda trvalo, kým vznikla publikácia? 

Začalo to v roku 2006. No samotná práca na knihe trvala, pri skromnom odhade 6 rokov. Vedela som, že táto práca musí obsahovať obrovské množstvo fotografií. Sama by som to určite nebola zvládla. No bola som si istá, že tento materiál musí slúžiť verejnosti, pretože je to k tejto téme absolútne prvá písomná správa zo Slovenska v knižnej forme. Nič iné predtým na Slovensku , ani v bývalej ČSR o divom viniči vydané nebolo.

Dá sa povedať, že možno ani vo svete? 

Tak túto otázku si netrúfam otvoriť, pretože mnoho vedcov na tejto téme v súčasnosti veľmi intenzívne pracuje. Ja som samozrejme používala výsledky aj iných vedcov. Tieto záznamy sú v knihe starostlivo autorsky opatrené. Inak by to bol plagiát - duševná krádež, ktorú považujem za horšiu, ako keď niekto ukradne nejakej babičke peňaženku.

Ak sa nemýlim, jedným z vašich oponentov bol aj slovenský geológ prof. Ivan Kraus, ktorý sa venuje aj oblasti vinohradníctva. Ako vo všeobecnosti reagovali oponenti na túto vašu publikáciu? 

Pokiaľ ide o oponentúru, ja som celý život zastávala zásadu, že oponenti musia byť najkvalitnejší ľudia z danej problematiky. Pretože len vtedy má oponentúra nejaký zmysel.

Vinič lesný je archaická rastlina, ktorej výsledky sa opierajú - okrem iného - o archeológiu. O jeho domestikácii existuje mnoho hypotéz. To sú state knihy, pri ktorej mi na Slovensku, v Čechách... ani prosto nikde nemohol nikto pomôcť svojou oponentúrou. Máme však jedného odborníka - historika - prof. Jozefa Baďuríka, ktorý sa zaoberal aj viničom. Počas aktívnej praxe napísal viacero odborných pojednaní aj o viniči. Osobne som ho nepoznala, ale požiadala som ho, či by oponentúru prijal a posúdil, najmä historickú časť.

Druhá, veľmi ťažká problematika, je genetika viniča, najmä jej najnovšie poznatky. Vynikajúcich genetických prác o lesnom viniči existuje niekoľko, ale to bola pre mňa nekonečná drina, pretože som tomu rozumela iba málo. Nájsť oponenta pre túto problematiku bolo tiež ťažké. Sama som sa v tejto branži nikdy nepohybovala, pretože náš výskum bol skôr aplikovaný a nie základný. Na odporúčanie prof. Krausa som sa dostala k prof. Danielovi Vlčkovi. Bola som veľmi vďačná, že oponentúru prijal.

Pre tretí posudok som chcela človeka s nadhľadom a univerzálnejším pohľadom na problematiku. A takého som našla práve v prof. Krausovi.

Ako teda dopadli tie oponentské posudky? 

O tom by som nerada veľa hovorila, lebo by to vyzeralo, že sa veľmi chválim. Môžem vám však povedať, že všetky 3 oponentské posudky boli excelentné. Ešte dnes sa mi tlačia slzy do očí. Naozaj som nad nimi plakala. Toľko nádherných slov a uznania výsledkov našej práce...

Posledná otázka – kedy sa tejto publikácie dočkáme? 

Kniha už čoskoro vyjde. Sme nesmierne povďační všetkým, ktorí nám v tom pomohli. Či už po organizačnej stránke, ale aj sponzorskými príspevkami. Je to pre nás veľká vec. Ujal sa toho vo finále architekt Richard Bořuta z Pezinka, ktorý pracuje v Radnica - café & wine bar, ktorý využil Občianské združenie „Presahy“ - neziskovú organizáciu na pozbieranie finančných prostriedkov.