Adrián Selnekovič: Som toho názoru, že keď sa naše víno otvorí, musí v človeku zahrať pieseň

— Michal Chovan

apríl 18, 2024 09:00 · 19 minút čítania

Čas nezastavíte. Vie to aj mnoho starších skúsených vinárov, ktorí pomaly, ale isto odovzdávajú pomyselné žezlá vlastnoručne vybudovaných vinárstiev svojim deťom či vnúčatám. Nastupuje generácia mladých energických vinárov, ktorí do vinárstiev vnášajú mladú krv. Na Slovensku je však skôr raritou, keď sa objaví mladý chalan s vášňou k vínu a vinárstvu, ktorý sa po rokoch štúdia enológie a malovinárskej praxe rozhodol, že si vybuduje vlastné vinárstvo úplne od základov. Jedným z takýchto ľudí je Adrián Selnekovič. O tom ako sa k vínu dostal a aké boli začiatky jeho vinárstva Selnekovič winery, sme sa s ním porozprávali v priestoroch jeho vínnej pivnice.

Ako ste sa dostali k vínu?

Začal by som asi tým, že naša rodina mala vinohrad odnepamäti. Pamätám si ho už ako malé dieťa. Chodil som často na prázdniny k starým rodičom a môj dedko každoročne vyrábal víno. Dedko bol menší vinár, víno robieval do malých sklenených demižónikov v menších množstvách len pre rodinu a pár jeho kamarátov. V podstate som teda prvé dotyky s vínom mal už v detstve. Dedo ma učil obrábať vinohrad a jazdil som s ním na traktore. Neskôr v dospelosti som prešiel od prác vo vinohrade aj k práci s vínom a v roku 2020 sme vyrobili prvé vína už pod značkou Selnekovič winery.

Vzdelávali ste sa niekde o víne?

Maturoval som na gymnáziu v Trnave, a potom som sa na vysokú školu vybral na Slovenskú poľnohospodársku univerzitu do Nitry. Štúdium na vysokej škole mi dalo nejaký „know how“, momentálne si na tej univerzite dokonca robím aj doktorát. Najviac som sa ale naučil praxou, keď som reálne mal to víno na starosti a vyrábal som ho. Mimo doktorandského štúdia ešte pracujem na polovičný úväzok v poľnohospodárskom družstve, kde sa nachádza vinárstvo Vinice Dechtice, čiže znalosti získavam aj tu. Postupne som sa každým rokom niečo naučil a stále sa učím.

Mali ste pri výrobe vašich prvých vín aj nejakého mentora/ov?

Mal, bez nich by to nešlo. Ja som si ešte predtým ako sme začali vyrábať vína našiel priateľku zo Zelenča, z vinohradníckej a vinárskej obce pár km od Trnavy. Tu som sa postupne zoznámil so skúsenými vinármi, s Ivanom Čapičíkom, s Igorom Blahom, od ktorého každoročne kupujem hrozno, s Dušanom Belkom či s Richardom Čavojským. V Dechticiach mám zase pána Rajnica, ktorý sa bude pýriť, keď bude čítať tieto riadky. On sám sa nepovažuje za vinára, pravdou ale je, že produkuje víno už celých 10 rokov. Ďalej je to pán Kováčik, ktorý je už na dôchodku, ale doteraz si vymieňame názory na vína. Nesmiem zabudnúť ani na môjho dedka, ktorý je aj v súčasnosti hlavným ochutnávačom mojich vín. Naše vína spolu degustujeme, diskutujeme o nich a dostávam od neho cennú spätnú väzbu. Títo ľudia patrili a dodnes patria k mojim mentorom.

Čo financie? Nie je ťažké začať? Môže začínajúci vinár získať dotácie?

Jasné, že áno, ale je to komplikované. Naše priestory sú skromnejšie, nachádzame sa v prerobenom rodinnom dome. Čo sa týka dotácií, o nich som nikdy nerozmýšľal, chcel som totiž začať podnikať s čistým štítom aj s čistou hlavou. Všetky peniaze, ktoré som kedy zarobil, či už to bolo na študentských brigádach alebo inde, som dal do podnikania s vínom. Keď som napríklad kúpil prvé hrozno a na účte mi zostalo sotva 100 eur, tak som mal jasno v tom, že to bude buď hop alebo trop. Dal som do toho jednoducho všetko, čo sa dalo dať. To, či to bolo správne rozhodnutie ukáže až čas. Môžeme sa tu o pár rokov stretnúť a porozprávať sa o tom (smiech).

Aká je vaša filozofia, čo pre vás znamená víno?

Priznám sa, že som veľký fanúšik kreativity, nových nápadov a vedy. To sa snažím dávať aj do našich vín, ktoré vždy vyrábame len s tými najnovšími poznatkami. Nepatrím k vinárom, ktorí sa snažia vína tlačiť za každú cenu do naturálnych tónov. Chcem, aby vína boli moderné, technologicky čisté, vysoko kvalitné a predovšetkým zdravé. Toto je smer, v ktorom by sme sa chceli aj naďalej pohybovať.

Čo by ste si priali, aby ľudia cítili z vášho vína, aký by z neho mali mať zážitok?

Som toho názoru, že keď sa naše víno otvorí, musí v človeku zahrať pieseň. Prial by som si, aby si naše víno ľudia spájali s nejakým pekným momentom, aby si to víno spojili s nejakým príjemným životným obdobím. Tešilo by ma, keby to víno bolo niečím, čo dokáže ľudí zomknúť, aby si vedeli spolu večer sadnúť von na terasu a porozprávať sa v jeho spoločnosti. V takých momentoch má víno pridanú hodnotu. Vravím to bez ohľadu na to či je to víno moje alebo je od iného vinára, hoci samozrejme budem veľmi rád keď to bude práve moje víno a budú ho chváliť (smiech).

S akými výzvami ste sa stretli, kým sa vám v roku 2020 podarilo otvoriť vinárstvo?

Koncept Selnekovič winery funguje na známom terminus technikus „garážové vinárstvo“. Znamená to, že sme v podstate začínali od nuly, nemali sme ani jednu hadičku, prerobili sme náš rodinný dom „na zelenej lúke“. Postupne sme každý rok niečo kúpili, zlepšili, no a aj teraz si peniaze z vína neberieme, ale snažíme sa to všetko vložiť naspäť a investovať ďalej do zlepšení. Zatiaľ každoročne vyprodukujeme len pár stoviek fliaš. V tomto množstve je to  stále istým spôsobom viac zábava ako práca.

Ako ste boli spokojný s vašimi prvými vínami, mali ste všetko v sklenených demižónoch?

To nie, už na začiatku sme mali pár tankov z nerezovej ocele, ale neboli to veľké objemy. Drevo sme v tej dobe ešte nemali žiadne, všetko sme robili buď v „nerezkách“ alebo v skle. Vtedy som si myslel, že sme vyrobili najlepšie víno na svete (smiech), dnes už viem, že to bola kategória, s ktorou by som sa nechcel chváliť. 

Čo sa vám na vašich prvých vínach nepáčilo, z čoho ste sa poučili?

Boli to také prvotiny, tie vína boli neharmonické, neboli dobre vybalansované, neboli tak extraktívne a plné ako by som si želal. Dnes už sa na víno pozerám inak a verím, že o 10-15 rokov sa na to budem opäť pozerať inak, lebo tak, ako každý vinár sa aj ja túžim neustále zlepšovať. Raz si myslíš, že vieš všetko a po oberačke zistíš koľko si toho ešte nevedel, vždy ťa niečo prekvapí, pri víne sa jednoducho človek nikdy neprestane učiť. 

Väčšinu hrozna kupujete od iných vinohradníkov, plánujte vysadiť aj vlastné vinice?

Áno, to je v podstate pravda, väčšinu hrozna kupujeme od iných, no máme aj vlastné vinohrady. Momentálne je to, ale len niečo okolo 0,5 ha viníc, dá sa teda povedať, že v takejto výmere je to skôr len vinohrad pre zábavu. Určite chceme mať, ale časom viac. Naša predstava je mať pri víne akýsi uzavretý kolobeh, t.j. že si všetko dopestujeme sami, vyrobíme sami, nafľaškujeme a aj predáme. Chceme dozerať na celý kolobeh už od pučania viniča, nech vidíme na vlastné oči akými procesmi to hrozno, z ktorého produkujeme víno prechádzalo. Páči sa mi ten koncept, že všetko v okolí Trnavy vypestujeme, vyrobíme a možno teda aj predáme, má to v sebe isté čaro. Celá táto idea je podčiarknutá aj naším sloganom: „Malé trnavské vinárstvo“. Týmto smerom sa chceme uberať aj naďalej.

Akým spôsobom si budujete klientelu? Kto je váš typický zákazník?

Náš typický konzument je niekto z okolia Trnavy. Naše vína nájdete len v pár podnikoch. V Trnave sme v dvoch podnikoch, s ktorými dlhodobo spolupracujeme: Kavino a Trnavská viecha. Pre mňa sú to prevádzky, ktoré ani neberiem ako našich obchodných partnerov, ale skôr ako kamarátov, keďže spolu zdieľame vášeň pre víno a vždy spolu o ňom radi prehodíme pár slov. Disponujú vynikajúcim servisom a vedia naše vína klientom elegantne predať. Ďalej máme vína aj vo farmárskej predajni Orešanský statok, taktiež v Trnave. Mimo Trnavy máme zatiaľ vína len v Tmavej degustácii, v centre Bratislavy, kde Tibor Kiss a jeho tím odvádza skvelú robotu. Naše a ďalšie slovenské vína od poväčšine menších rodinných vinárov prezentuje slovenským, ale aj zahraničným hosťom v jedinečnom koncepte počas degustácie v tme. Pár vín taktiež predáme po známosti. Pre naše vinárstvo je kľúčové vedieť sa dopátrať ku konečnému zákazníkovi, prehodiť s ním pár slov a spýtať sa, či mu víno chutilo alebo nie.

Aký je zatiaľ váš najväčší úspech odkedy ste založili Selnekovič winery?

Za naše „naj“ považujem minulý rok. Začínali sme oberačku a všetky naše tanky a sudy boli prázdne, ročník vín 2022 ostal už len vo fľašiach, ktoré pomaly, ale isto ubúdajú. O pár týždňov sa už chystáme fľaškovať ročník 2023. Cítim, že naše víno sa dostalo medzi ľudí, teda aspoň minimálne tu v Trnave naše víno ľudia začínajú spoznávať. Za veľký úspech považujem aj to, keď ti niekto napíše mail s tým, že pil moje víno v Tmavej degustácii, že mu veľmi chutilo a príde sem kúpiť 2 kartóny. Toto sú pre mňa výhry vinárskeho remesla, vtedy si človek povie, že to celé má význam.

Aký je príbeh za vaším logom a etiketou?

Logo vytvorili v MPE Trade, čo je rodinná firma z Bieleho Kostola, ktorá sa venuje designu a tlači etikiet. Radšej sme do týchto aktivít zainvestovali a dali sme to spraviť profesionálom, keďže nie sme v tomto kreatívni. Chceli sme hlavne, aby som bol pod to víno podpísaný, aby sa víno volalo mojím menom. V tom tkvel celý princíp a nakoniec sa to podarilo. Dlho sme s logom tápali, skoro 3 roky. Priali sme si čisté tvary, niečo minimalistické s písaným písmom, čo napokon aj vyšlo.

Nuž a etiketa? Pri tej sme boli tiež dlho bezradní. Nevedeli sme nájsť niečo, s čím sme boli všetci v rodine spokojní, raz sa niečo páčilo mne, zvyšku rodiny nie, a naopak. Až ročník 2023 bol prelomový, vtedy sme doma po troch rokoch konečne všetci kývli hlavou.

Trošku z iného súdka, hrávali ste/hrávate futbal, sú medzi futbalom a vínom aj isté paralely? Nebudeme si klamať, je to nezvyčajná kombinácia. 

(smiech) Veľa za to schytávam, to sa priznám, taká kombinácia je vskutku komická. Keď k tomu pridám ešte môj vek, je to vážne na smiech. Čo sa týka určitých podobností, tak mi nedá nespomenúť napríklad vytrvalosť. Vinára stojí veľmi veľa času a námahy, kým dostane víno do fľaše, a tak je to aj vo futbale. Chce to veľa času a námahy, aby sa hráč dostal do základnej zostavy. Môže sa ti prihodiť nejaké nešťastné zranenie a zrazu rok nehráš. Niečo podobné platí aj pri víne. Zanedbáš, čo i len najmenšiu vec a víno ti to vráti, všetko úsilie a čas zrazu vyjde nazmar.

Ako vnímate iných slovenských vinárov? Vnímate ich ako konkurenciu alebo skôr ako partnerov, s ktorými by ste mohli napríklad vytvoriť spolok?

To určite nie, nejaká zdravá konkurencia určite existuje, ale nie sme proti sebe, aspoň teda z môjho pohľadu chcem, aby to tak nebolo. Čo sa týka spolku, tak som členom Spolku vinohradníkov a vinárov Zeleneč. Nedá mi tu nespomenúť jedného z otcov zakladateľov spolku, rodáka zo Zelenča, a predovšetkým zakladateľa vychýreného vinárstva Mrva & Stanko, pána Vladimíra Mrvu. On je tiež taký náš partnerský kontakt a som vďačný, že máme možnosť mu kedykoľvek zavolať a spýtať sa ho na jeho názor. Momentálne tvorí spolok skvelá partia, v ktorej vyrastá generácia mladých dravých vinárov. Okrem mňa sú to aj „mladé pušky“, Štefan Demovič či Igor Novák. Veľa spolu degustujeme a rozprávame sa o ochutnávaných vínach. Dokonca, keď nastáva sezóna zberu, tak sa snažíme kupovať podobné odrody, aby sme ich vedeli porovnávať, povedať si, kto ich zvládol lepšie a na čo si treba dať pri vinifikácii pozor.

Organizuje váš spolok nejaké zaujímavé podujatia, na ktoré by ste radi čitateľov KamZaVínom pozvali?

Samozrejme! Každý rok napríklad organizujeme súťaž s názvom Linčanský džbánek, ktorej garantom je už spomínaný Vladimír Mrva. Toto je naozaj tradičné vinárske zelenečské podujatie a súťaž je dokonca nominačná výstava do Národného salónu vín. Snažíme sa aj do ďalších rokov udržať tradíciu Linčanského džbánku, a teda dúfam, že sa nám mladým podarí opäť toto podujatie nejakým spôsobom zlepšiť. Verím, že budeme úspešne pokračovať v stopách rokmi ošľahaných členov spolku, ktorí doteraz s organizáciou odvádzali a stále odvádzajú perfektnú prácu.

Ďalšia akcia, na ktorú by som ľudí rád pozval, nesie názov Linčanský vinohradnícky festival, kde ľudia môžu ochutnať víno od všetkých vinárov zo Zelenča. Prednedávnom sme „my mladí“ vymysleli aj taký nový koncept, ktorý sme nazvali Linčanská viecha, kde v jeden deň otvárame vinohrad alebo kultúrny dom a ľudia tam opäť môžu prísť odegustovať vína. Udalosť býva spojená aj s inými organizáciami, napríklad s hasičmi zo Zelenča. V tomto roku plánujeme usporiadať Linčanskú viechu v máji. Bude spojená s odhalením sochy sv. Urbana za účasti vážených hostí. Návštevníci sa môžu tešiť na celodenný program, ktorý bude zahŕňať panelové diskusie s vinármi, ale aj hudobné predstavenia. Ak sa nám to podarí, tak plánujeme do Zelenča pritiahnuť zaujímavých hudobných hostí, viac ale zatiaľ neprezradím.

Posielate vaše vína aj do zahraničných súťaží ako Viedeň, Praha či Paríž?

Tam sme zatiaľ vína neposielali. Nemyslím si, že dnes je taká doba, že naše víno budú ľudia piť na základe toho, či je tam nalepený Paríž alebo Praha, takto to neberiem. Posielame vína po okolí, no a tradične dáme vína samozrejme vždy aj do Zelenča. V podstate pošleme vína tomu, kto nás osloví. Snažíme sa, aby tá súťaž mala pre nás nejakú výpovednú hodnotu, zameriavame sa najmä na nominačné výstavy. V spolku máme napríklad fajn vzťahy s vinármi z Veľkého Bielu alebo so Šenkvicami. Je to istá forma výmenného obchodu, že oni prídu hodnotiť k nám, prinesú si vzorky, my zase nosíme vzorky tam a hodnotíme vína u nich. Snažíme sa takto držať Zeleneč v povedomí priateľov vína i slovenských vinárov.

Premýšľali ste aj nad väčšou degustačnou miestnosťou, kde by ste napríklad mohli usporiadať ochutnávku aj pre firemné teambuildingy?

Áno, nad tým sme taktiež premýšľali. To sa nám podarilo teraz v lete, keď sa nám s kamarátom-vinárom Štefanom Demovičom podarila kúpiť klenbová pivnica v historickom centre Trnavy, ktorá pochádza z 13. storočia. Máme v pláne ju veľmi decentne a pod drobnohľadom pamiatkarov zrekonštruovať. Je to miestnosť, kde by sme vedeli komfortne usadiť pokojne aj 30 ľudí. U nás priamo vo vinárstve taká možnosť nie je, ani nechceme, keďže vinárstvo je sčasti rodinný dom, kde nebývam sám.

Plánujete do vášho portfólia zaradiť aj nejaké nové odrody?

Nehovorím, že niečo občas neobmeníme, ale skôr by som rád tie odrody stabilizoval, aby ľudia vedeli, že toto produkujeme a každoročne si u nás môžu toto víno nájsť. Minulý rok sme však napríklad prvýkrát vyrábali víno z Irsai Oliver. Našou vlajkovou loďou, ale zostáva Pesecká leánka, ktorú máme z Mužle. Z tej robíme každoročne najviac litrov vína. Každý rok taktiež robíme Veltlínske zelené, minulý rok sme prvýkrát vyprodukovali Pinot Noir z Bojničiek. Zo slovenských novošľachtencov máme Torysu, Rudavu zo Strekova a Hron z Pezinka. Chceme si udržiavať dobré vzťahy s vinohradníkmi, lebo bez nich sa to nedá. Ak vám neposkytnú surovinu výbornej kvality, nevyrobíte výborné víno. Skôr teda chceme pracovať na utužovaní vzťahov, dobre im za ich dopestované hrozno zaplatiť a spojiť každé naše víno s konkrétnym terroirom. Myslím tým, že keď napríklad niekto bude piť Peseckú leánku od nás, tak aby bolo všeobecne známe, že je z Mužle alebo, že Irsai Oliver od Selnekoviča bude vždy z Gbeliec.

Myslíte si, že je málo vinárov, ktorí produkujú vína zo slovenských novošľachtencov?

Podľa mňa je vinárov, ktorí produkujú vína z novošľachtencov stále dosť, skôr si myslím, že je málo vinohradníkov, ktorí ich vysádzajú a pestujú. Myslím si, že sme s nimi trochu zabudli pracovať. Ľudia ako pani Pospíšilová a páni Korpás, Ruman a Sekera pre nich obetovali veľa času a námahy a veľmi si ich za to vážim. Som toho názoru, že my mladí by sme mali pokračovať v ich šľapajach. Mali by sme od nich prevziať štafetu a venovať sa ďalej klonovej selekcii. Je to proces, ktorý nikdy nekončí a bola by veľká škoda nepokračovať v tom.

Aké sú vaše plány do budúcna?

V prvom rade chcem dokončiť doktorandské štúdium, pokračovať vo výskumoch a robiť aj naďalej, čo najviac pre slovenské víno. Čo sa týka plánov pre vinárstvo, tak by sme radi nakúpili nové dubové sudy a rozšírili tak drevenú časť pivnice. V pivnici máme ešte jednu neprerobenú miestnosť. Radi by sme v nej vybudovali aj menšiu sektáreň, aby sme si doma vedeli vyrábať vlastné sekty aj s odstrelením a s expedíciou.

Otázka na záver, čo by ste poradili mladým začínajúcim vinárom, ktorí si túžia založiť vlastnú značku, aký je recept na úspech?

Jednoznačne by som im poradil nech idú do toho. Ak majú vášeň, som si istý, že ich to stopercentne pohltí. Ďalej by som im poradil aby išli aj za hranice a videli ako sa robia vína v iných krajinách. Robím to isté, vždy keď mám možnosť okúsiť v zahraničí miestne víno alebo navštíviť lokálne vinárstvo, neváham. Treba sa aj veľa pýtať. Na Slovensku je veľa špičkových vinárov, ktorých rady majú cenu zlata. Víno vás jednoducho musí baviť, musíte do toho byť zažratí, vinárstvo sa nedá robiť na pol plynu, tým musí človek žiť, inak to nevidím.

Na prispôsobenie obsahu, reklám a analýzu návštevnosti používame súbory cookie. Potvrďte prosím ich používanie.