KAM ZA VÍNOM k vinárovi: KARPATSKÁ PERLA

Jedného slnečného dňa som sa vybral do Šenkvíc. Do vinárstva, ktoré osobne vnímam ako jedno z najlepších na Slovensku. Patrí k najnavštevovanejším v rámci vinárskych podujatí v Malokarpatskej oblasti a veľmi úspešne reprezentuje Slovensko aj v zahraničí. Ak to mám povedať poetickejšie, tak ho vnímam presne podľa ich názvu, ako „perlu Malých Karpát“. Preto som sa veľmi potešil, keď mi zavolali, aby som aj s nimi urobil rozhovor.

Privítali ma priamo majitelia vinárstva - LADISLAV a MARGITA ŠEBOVCI a ich dcéra KRISTÍNA.

To, že sú rodinné vinárstvo, bolo cítiť od začiatku. Žiadna striktná podniková hierarchia, len prirodzený rešpekt. Ale pritom už na prvý dojem dobre fungujúce rodinné súkolie, ktoré sa vzájomne dopĺňa. Od začiatku nášho stretnutia som sa s nimi cítil veľmi príjemne. Vtedy som to ešte nevedel zadefinovať, ale neskôr ma na vysvetlenie napadli dve slová: pokora a skromnosť. Jednoducho nedávali najavo, že už sú „niečo viac“, že ich už všetci poznajú, alebo že sa chcú len okoliu pochváliť ďalším článkom, ktorý o nich napíšem. Bolo to jednoducho príjemné stretnutie a rozprávali sme sa ako starí známi.

Sadli sme si do „degustačky“, ktorú majú hneď vedľa podnikovej vinotéky. Samozrejme nechýbalo pohostenie vínom a domácim jedlom, s neustálym ponúkaním pani Margitou – „Ale veď si dajte“, tak ako sa to v dobrých rodinách zvykne hovoriť.

A rozprávanie nás bavilo, takže si otvorte fľašu dobrého vína, nalejte si ho do pohára a môžete sa pustiť do čítania.

„Vínomilci“ vás už pomerne dobre poznajú. Ale ako ste začínali?

LADISLAV ŠEBO: Je to dlhší príbeh, ale ja to poviem v skratke. Oženil som sa a tak to začalo :-). Začali sme robiť víno najskôr v rodinnom dome, potom sme zobrali do prenájmu priestory v Pezinku. A v roku 1997 sme kúpili nehnuteľnosť, v ktorej sa teraz nachádza naše vinárstvo. V roku 1998 sme sa sem presťahovali a postupne tu každý rok niečo prerobíme.

A čo bolo predtým v tejto budove, v ktorej sídli vaše vinárstvo?

LADISLAV ŠEBO: Čo vieme, tak počas vojny, okolo roku 1942, tu bol NUPOD – Nákupné úverové potravinové obchodné družstvo. To bolo také súkromné družstvo. V tejto budove bola pálenica, boli tu aj nádoby, kde mohlo kvasiť ovocie. A k tomu ešte prislúchal obrovský ovocný sad. Predávali čerstvé ovocie a po železnici ho posielali prevažne do Bratislavy.

Čiže niečo ako veľkosklad?

LADISLAV ŠEBO: Nie, bolo to výrobné družstvo, oni pestovali, aj skupovali ovocie. Lebo ovocie sa v Šenkviciach kedysi pestovalo vo veľkom, najmä čerešne. Aj preto hovorili Šenkvičanom „čerešňári“ :-).

MARGITA ŠEBOVÁ: A preto aj my tu máme posadené čerešne.

KRISTÍNA LIKAVCOVÁ: Ja som bola kvôli histórii tejto budovy aj v knižnici. A zistila som, že vydávali aj svoj časopis – Tovar, v ktorom bolo spomenuté, že tu bol liehovar, že tu vyrábali drienkovicu, borovičku, rôzne destiláty z ovocia. Dokopy tých NUPOD-ov bolo nejakých trinásť na Slovensku, boli prepojené, mali aj vlastné obchody, autá,...

MARGITA ŠEBOVÁ: A úverové znamenalo, že členovia družstva dostávali tieto produkty na úver. Bolo to vlastne také poľnohospodárske družstvo. Takže sme prišli na správne miesto.

A čo stalo s tým NUPOD-om za socializmu?

LADISLAV ŠEBO: Samozrejme sa to znárodnilo.

KRISTÍNA LIKAVCOVÁ: A upadalo. Ovplyvnilo to aj obsah časopisu, bol už plný idealizmu. Na konci 60-tych rokov to úplne skončilo.

Takže ste prišli do nefunkčnej a ošarpanej budovy?

MARGITA ŠEBOVÁ: Keď sme to kúpili, tak tu boli aspoň funkčné „tanky“. Aj preto sme to kúpili, lebo tu bola kapacita 200-tisíc litrov, funkčné sklobetónové cisterny, ktoré sme len vyčistili a mohli používať. Teraz tam máme archív a pozostatkom ich používania sú kryštáliky vínneho kameňa na jeho stenách.

A začali ste rovno investovaním do nových technológií alebo ste využili len to, čo tu bolo?

LADISLAV ŠEBO: No, okrem tých cisterien tu nič iné nebolo. My sme už ale predtým robili víno v pivnici, ktorú nám prenajal manželkin strýko. A tú sme vlastne celú presťahovali sem. Najprv sa musela urobiť rekonštrukcia a potom v novembri 1998 sme sa sem presťahovali.

V tom prenájme ste už boli pod značkou KARPATSKÁ PERLA?

LADISLAV ŠEBO: Áno, tuším už vtedy. A to čo sme tam mali, sme preniesli sem. Vtedy sme sa zaoberali predajom sudového vína a fľašovali sme ho do litrových fliaš. Až v roku 1998 sme začali robiť odrodové víno.

Počul som, že pochádzate z vinárskych rodín. Takže tá výroba vína bola samozrejmou voľbou?

MARGITA ŠEBOVÁ: Manžel pochádza z Modry, jeho otec bol síce vojak, ale mal strednú vinársku školu a vždy robili víno zo svojho malého vinohradu. Ja som z vinárskej rodiny Zárubovcov. A hovorievam, že my sme na sudoch aj spávali lebo sme mali pivnicu pod domom. A za domom zasa vinicu skoro pol hektára, takže som bola neustále v styku s vínom. Možno aj viac ako dnes.

Čiže niekoľko generácií vinárov?

KRISTÍNA LIKAVCOVÁ: Áno, stačí si pozrieť náš rodokmeň. Naši predkovia sa venovali vinohradníctvu už od 16. storočia.

MARGITA ŠEBOVÁ: A začína už aj ďalšia generácia.

Najskôr ste teda robili sudové víno. Prečo ste sa rozhodli ísť aj do prívlastkových vín? Aká bola vtedy situácia na trhu?

LADISLAV ŠEBO: Bolo tam viac impulzov. Jednak sme cestovali do zahraničia a videli, ako tam fungujú vinárstva. To bolo pre nás inšpiráciou, ako by to tu asi malo v budúcnosti fungovať. My sme malá krajina, a keďže sme vyrábali víno, dá sa povedať tej najnižšej cenovej kategórie, tak sme časom pochopili, že to lacné víno sem postupne príde zo zahraničia. A takto to je aj v iných vinárskych krajinách, že vinár má svoje vinohrady, z nich vyrába kvalitné víno a buduje si svoje meno a tradíciu. A tradícia sa prejavila u nás aj tak, že strýko, ktorý robil celý život vo vinárstve, nám v začiatkoch robil poradenstvo. Tu bol aj ten impulz, prečo sme potom išli do kúpy vinohradov, ktoré sme mali na začiatku len prenajaté. A po krôčikoch sme stále niečo pridávali a napĺňali našu víziu. Nemalo zmysel ísť do obrovských množstiev, lebo ani naše zmýšľanie nie je také, že som riaditeľ nejakej obrovskej firmy, ktorá robí miliónové objemy vína. Tam sa totiž stratí tá krása spojená s výrobou vína.

Takže si chcete zachovať punc rodinného vinárstva.

LADISLAV ŠEBO: Určite áno. Máme záujem robiť taký objem vína, pri ktorom vieme ustriehnuť jeho kvalitu. To znamená, že každé víno chceme tvoriť my.

MARGITA ŠEBOVÁ: Koľko budeme mať hrozna, toľko vína vyrobíme.

Momentálne je to koľko? A na aký objem sa chcete dostať?

LADISLAV ŠEBO: Teraz vyrobíme ročne do 400-tisíc fliaš.

MARGITA ŠEBOVÁ: Ja si myslím, že je zbytočné hovoriť o objemoch. Je to skôr o tom, ako sa staráte o vinohrady. Učíme sa to totiž nanovo, lebo sa tu prerušila celá jedna generácia. Ale poďme okoštovať vínko, ktoré tu máme. Veltlínske zelené – ročníky 2016 a 2015.

Na chvíľu sme rozhovor prerušili, pretože otvorili víno, a keďže poznám ich „veltlíny“, ani trochu som nenamietal ☺.

KRISTÍNA LIKAVCOVÁ: To je ten veltlín, ročník 2015, ktorý v roku 2017 vyhral veľkú zlatú medailu na súťaži Bacchus Madrid. Bol medzi 9-timi najlepšími vínami. Mal aj rekordný počet bodov (93,4), čo sme sa teda neskôr dozvedeli od Edity Ďurčovej (enologičky), ktorá bola na tejto súťaži medzi hodnotiteľmi. Aj vďaka tomu bol potom u nás prezident súťaže Bacchus Madrid, ktorý je aj na čele Asociácie španielskych enológov. Bol zvedavý na vinicu Noviny, z ktorej toto víno pochádza.

MARGITA ŠEBOVÁ: Asi si mysleli, že to je nejaký rakúsky veltlín :-).

LADISLAV ŠEBO: Nás hlavne teší to, že je to slovenský terroir. Raz sa ma pýtali, že prečo preferujem veltlín, ale vidíte, sila a potenciál tejto odrody sa už stihla pretaviť do mnohých úspechov.

A koľko máte momentálne vinohradov?

LADISLAV ŠEBO: Žiaľ, ešte stále musíme nejaké hrozno aj nakupovať. Ale v budúcnosti už chceme robiť víno len z hrozna zo svojich viníc. Teraz ich máme niečo cez 50 hektárov. Ale sú v tom aj vinohrady, ktoré sme už síce získali, ale ešte nie sú úplne obrobené, čakajú na vysadenie a pod.

Ako ošetrujete vinice?

MARGITA ŠEBOVÁ: Máme vlastné meteostanice a striekame vinice iba vtedy, keď treba, nie naslepo.

LADISLAV ŠEBO: Lebo využívame všetky dostupné poznatky a dovolíme si vďaka nim napríklad vynechať niekoľko postrekov.

MARGITA ŠEBOVÁ: Vieme, že vo Francúzsku vinári dostávajú z výskumného ústavu signalizáciu, pre danú lokalitu, čo majú robiť. My máme svoje tri meteostanice, ktoré sme si museli sami zakúpiť. Takže si to sledujeme sami.

Takže minimum chémie?

LADISLAV ŠEBO: Presne tak, používame aj klasické postreky, ale striekame hrozno iným spôsobom. Spolupracujeme s doktorom Brunom Gábelom, fytopatológom, ktorý strávil 16 rokov vo Francúzsku. Už štvrtý rok si vytvárame vlastnú databázu poznatkov, sledujeme 4 rozhodujúce polohy, máme 3 meteostanice. A na základe týchto údajov si v konfrontácii s muškovou metódou dovolíme povedať, kedy treba hrozno striekať.

Čo ste sa teda dozvedeli od fytopatológa?

KRISTÍNA LIKAVCOVÁ: On sa zameriaval hlavne na ochranu pred obaľovačmi a túto problematiku podrobne rozpracoval. (Obaľovače - motýle, ktorých húsenice poškodzujú súkvetia viniča a v ďalšej fáze aj bobule hrozna).

Čítal som niekde o vás, že skúmate aj pôdne podložia a podľa toho sadíte odrody. Aké máte teda lokality, a ktorým odrodám sa tam najviac darí?

LADISLAV ŠEBO: Áno, v tomto smere zase spolupracujeme s profesorom Krausom. Naša najväčšia vinica je na Suchom vrchu, smerom na Senec, je to na hrane Šenkvického katastra, Modranského rajónu. Keďže je tam sprašové podložie, v ktorom je vysoký obsah vápenca, tak sa tam darí odrodám ako je Rulandské modré a Rulandské šedé. Máme tam vysadený aj „ryňák“, Alibernet, Cabernet Sauvignon a časť André. Je tam aj Aurelius a Sauvignon. Veľmi to svedčí odrodám ako je Devín, Pálava a Muškát moravský. Odtiaľ máme veľmi krásne vína. To bol náš prvý vinohrad a chceli sme si tam vytvoriť základ vlastnej suroviny. Je to plocha 28 hektárov.

Potom máme prenajatú vinicu vo Vištuku. Tam je hrubozrnnejšia spraš. Máme tam na piatich hektároch vysadený Müller Thurgau a na troch hektároch mladú Frankovku modrú. Ďalšia časť vinohradov sú Noviny, medzi Šenkvicami a Modrou, tu je na 4,6 hektároch vysadený len čistý veltlín. Odtiaľ pochádza aj ten náš ocenený.

Tam je aká pôda?

LADISLAV ŠEBO: Tam je hlinitá pôda premiešaná s kremeňom a nášmu veltlínu veľmi svedčí.

A štvrtá rozhodujúca časť vinohradov je hlavne okolo Kalvárie, resp. nad Modrou, vo svahoch Malých Karpát. Kam pozrieš samá žula, buď v jeho vrchnejšej časti, kde je ten skelet veľmi plytko pod povrchom, alebo v tých spodných častiach, kde je pôda pieskovitého charakteru. V súčasnosti tu robíme reštrukturalizáciu, čiže likvidáciu a následnú výsadbu. Vysadili sme tu Rizling rýnsky, ale je tu miesto aj na Rulandské biele, tramín, frankovku a v spodnej časti na Veltlínske zelené.

Na všetkých týchto štyroch lokalitách sme robili hĺbkové sondy, ktoré nám profesor Kraus posúdil a odporučil, čo by bolo vhodné do týchto pôd vysadiť. On považuje kopce Malých Karpát za jedinečnú polohu, pretože tu nie sú žiadne nánosy, je to pôvodná hornina, sú jedinečné. Inde sú za tie milióny rokov nánosy veľmi vysoké, tu sme na pôvodnej pôde.

Spomenul som si práve, keď sme sa bavili o tých vašich veltlínoch, že som kedysi koštoval aj jeden váš archívny, ktorý ma očaril svojou krásne vyzretou chuťou.

MARGITA ŠEBOVÁ: Á, tak to bol ročník 1999. Ten je zo spraše, z lokality Krče zo Šenkvíc. Počkajte, hneď ho prinesieme.

A kým som stihol dopovedať, že nech si nerobia starosti, tak sme ho už aj koštovali ☺.

Veľmi si vážim, že ste otvorili toto krásne víno. Dovolím si ale poznamenať, že túto vyzretú chuť s medovinkovými tónmi laici neocenia, pretože na Slovensku ešte nie sme zvyknutí na pitie starších vín. Ako by ste ho ale charakterizovali z pohľadu vinára?

LADISLAV ŠEBO: Áno, dá sa už označiť ako archívne víno. No dôležitejšie je, že sa dožilo v zdraví takéhoto veku. Má krásne vyzretú farbu, bez hnedých odleskov, nie je tam ani náznak oxidácie. Dokonca v jeho farbe sa stále objavuje ten jeho charakteristický zelený tón. Je to víno, ktoré vzniklo v 99-tom roku a pamätám si, že to bola posledná vlečka, ktorú sme oberali. A to víno kvasilo v cisterne číslo 42. Takéto okamihy si proste človek zapamätá :-). A tým, že v noci mrzlo, tak možno ten mráz spôsobil, že sa v tom víne objavil trochu viac medový tón. Ale okrem toho malo toto víno aj fantastickú štruktúru, takú „kúsavosť“ chuti. Bolo to krásne plné víno, ktoré sa po dokvasení zastavilo na siedmych gramoch cukru a siedmych gramoch kyselín. Teraz už tam tých sedem gramov cukru ani nie je cítiť. A za to, že ho ešte máme, môžeme ďakovať nášmu zamestnancovi, ktorý ho založil, keď sme zväčšovali sklad :-). Raz ráno prišiel za mnou a povedal – „Laco prepáč, založil som kôš s 560-timi fľašami“.

MARGITA ŠEBOVÁ: A pretože malo na dne fľaše jemné kryštáliky vínneho kameňa, tak sme ho ani „nenaetiketovali“, teda nedali do predaja. A nechali sme ho pre archív.

Veľa dobrých vecí vznikne náhodou a omylom :-).

LADISLAV ŠEBO: Áno. A bol to šťastný omyl. No a teraz vidíme, ako sa to víno vyvíja a snažíme sa ho ponúkať pri výnimočných príležitostiach. Aby ľudia videli, aký má to víno potenciál. A to bol ročník 1999, len druhý ročník, čo sme začali fľašovať odrodové vína.

MARGITA ŠEBOVÁ: A aj toto víno nás utvrdzuje, že Veltlínske zelené je veľmi vhodná odroda pre Malokarpatskú oblasť. Ľudia vedeli, prečo ju tu pestovali.

Trochu možno odbočím, ale keď sa rozprávam s vinármi, tak tiež poukazujú na to, že u nás bola vinárska tradícia v jednej generácii prerušená socializmom. Čo podľa vás, okrem tradičných odrôd, ešte potrebuje slovenské vinárstvo?

LADISLAV ŠEBO: To, čo ste povedali. Slováci si ešte dnes nevedia dostatočne oceniť tradíciu. A pritom má tak veľkú hodnotu.

MARGITA ŠEBOVÁ: To nie je len nejaká výstavná miestnosť, kde sú staré fotografie a nejaké artefakty, ale všetko to, prečo to tí ľudia robili a vytvorili.

LADISLAV ŠEBO: No prišiel socializmus a všetko čo bolo staré sa muselo zlikvidovať a urobiť inak. Teraz po zmene vidíme, že keď si niekto kúpi starý dom v okolí, tak je pre neho jednoduchšie, keď ho zbúra. Ale málokto si váži jeho históriu. Viete, v tom dome žilo niekoľko generácií. A v tých izbách netreba veľa meniť, len možno niečo opraviť a skvalitniť. Ľudia hľadajú, že kde sa im najlepšie spí, kde majú mať posteľ, ale toto všetko už bolo dávno vyriešené, no ľudia si to neuvedomujú. Aj v tom vinárskom svete. Na aký účel slúžia napríklad pivnice pod domami? Na víno je to už v ojedinelých prípadoch. Vidíte to v Rakúsku, ľudia to robia spôsobom „tehlička ku tehličke“, postupne budujú. Nezbúrajú dom, zveľadia ho a zachovajú tradíciu.

Kam teda smerujete vy? Čo k tomu ešte okrem vinohradov potrebujete?

MARGITA ŠEBOVÁ: Zdravie, šťastie a chuť do roboty :-). Napríklad priestory vo firme sa snažíme zdokonaliť, všetko staré pekné chceme ponechať. Pribudla nová degustačná miestnosť „Tančiareň“, ktorá bola pôvodne povalou, kde sa sušilo ovocie. Potom sme urobili archív z bývalých nádrží na víno. Tento rok sa dokončilo nové ubytovanie, ktoré bude slúžiť návštevníkom, ktorí prídu na ochutnávku, oslavu či svadbu. Máme už aj kuchyňu.

A v budúcnosti by sa naša práca mala viac prepojiť s cestovným ruchom. Chceme, aby tento región celkovo rástol. Aj tým, že hosťom ponúkame lokálne produkty. Fandíme preto všetkým, čo tu niečo vyrábajú. Ale naša regionálna slabina je v tom, že sa nespájame.

LADISLAV ŠEBO: Viete, veľa ľudí naplno nechápe spoluprácu. Slovenská spoločnosť je nastavená tak, že všetko sa dá kúpiť a nikto sa nezaoberá tým, čo sa dá v tomto regióne vyrobiť. A že vieme žiť z toho, čo si tu sami dorobíme. Len postupne sa mení, že ľudia začínajú inklinovať viac k tomu regionálnemu. Alebo k „bio“ a naturálnym produktom. To tu ale všetko už bolo, len sme to preonačili. Postupne sa ale príde na to, že tak, ako sú tu malé vinárstva, malé pivovary, začnú fungovať aj malopestovatelia zeleniny a pod. Lebo tento kraj má veľký potenciál nielen na veltlíny. Aj preto sme iniciovali vznik „CHUTÍ MALÝCH KARPÁT“. Nie je to teda len o jednom podujatí, to je o živote a práci vinárov v tomto kraji počas celého roka. A nielen vinárov, ale aj reštaurácií a ubytovacích kapacít, celkovo o kultúre v tomto kraji. Preto CHUTE MALÝCH KARPÁT, lebo chuťou sa nemyslí len chuť vína, ale aj jedla, umenia. Je to cesta, na ktorú sme sa dali. Je dosť kľukatá, ale sme o nej presvedčení.

Keď hovoríte o tej spolupráci, tak poznám niektoré moravské združenia a videl som aj naživo, že na Morave to funguje. Nie ideálne, ale funguje. Sú tam pekne prepojení vinári, ubytovacie kapacity, reštaurácie v danom regióne. Aj vinári tam už pochopili, že si musia budovať vlastné ubytovacie kapacity, za čo vás chválim, že ste s tým už začali.

LADISLAV ŠEBO: Ďakujem za pochvalu, ale máme toho ešte dosť pred sebou. Napríklad vo Wachau to funguje tak, že vinári si až 60 % svojho vína predajú vo vinárstve a jeho okolí. Keby sme sa vedeli dopracovať k tomu aj u nás, tak to by bolo úžasné.

Ako to teda docieliť u nás?

LADISLAV ŠEBO: Keď niekto povie Vysoké Tatry, tak si predstavíte hory a turistiku, možno lyžovanie a hotely. Ale keď niekto povie Malé Karpaty, tak by si mal každý hneď v hlave vybaviť víno, gastronómiu, agroturistiku, nádherný vinársky kraj. Ako keď niekto povie Wachau. A ono to tak už je, len my to tak nevnímame. Keď tu máme zahraničnú návštevu, vždy ich zoberieme aj do viníc, napríklad nad Modru, lebo odtiaľ je nádherný výhľad. A oni hovoria – „Čo ty tu ešte potrebuješ? Veď je to také krásne terroir!“

To je krásna myšlienka. V rakúskom Wachau alebo na Morave sa ale ľudia spojili a začali robiť niektoré veci spoločne. Aj vy ich robíte, avšak vkladáte čas, energiu a peniaze do toho samostatne, takže je to podľa mňa menej účinné.

LADISLAV ŠEBO: A na Morave mali aj inú štartovaciu pozíciu. Jednak nemali pod domami pivnice, ako u nás, mali ich nezničené vo viniciach, takže po prevrate mohli v podstate hneď začať pracovať. U nás sa do pivníc zaviedlo ústredné kúrenie, vínne pivnice stratili svoj charakter. Druhá vec je to, že dedičské právo u nás je uhorské a my 30 rokov dávame vinohrady dokopy tak, aby tvorili nejaký celok. Po piatich, po desiatich ároch. Viete čo je to za robotu? V Čechách dedil najstarší - mali nemecké právo. Majetok sa nedrobil a tie väčšie celky sa dali dať relatívne rýchlo dokopy.

MARGITA ŠEBOVÁ: Moja dcéra hovorí, že pri získavaní vinohradov skladáme puzzle ☺.

Spomínali ste mi pred rozhovorom, že ste kvôli nejakej parcele museli vycestovať až do Švajčiarska.

LADISLAV ŠEBO: Áno. Robili sme v Ženeve jednu ochutnávku a spojili sme príjemné s užitočným. Vždy to tak robíme, že ideme pracovať, aj na výlet. Navštívili sme dve sestry, ktoré tú parcelu vlastnili a podarilo sa nám ich presvedčiť, aby nám ju predali. Dali sme im ochutnať naše víno, videli, že sme z mäsa a kostí, na webstránke videli naše fotky, naše vinárstvo, že vyrábame víno. Potrebovali sa presvedčiť, že to predávajú niekomu, kto s tým zmysluplne naloží.

Počul som už teda, prečo ku vám prísť, ale chcem našim čitateľom dať vedieť aj to, ako sa ku vám môžu dostať, a čo všetko viete pre nich zabezpečiť.

KRISTÍNA LIKAVCOVÁ: Sú viaceré možnosti ako sa dostať ku nám do vinárstva. Ak je to menšia skupina do 10 ľudí, tak stačí prísť počas otváracích hodín vinotéky a kúpiť si ochutnávku vín. Potom po ochutnávke môžete ísť na prehliadku po pivnici a pozrieť si výhľad z našej rozhľadne. Pre väčší počet ľudí vieme urobiť riadenú degustáciu spojenú s obedom alebo večerou, v rámci oslavy, firemného „teambuildingu“ či svadby. Zoberieme ich tiež na prehliadku do pivnice, vysvetlíme, ako fungujú vinárske technológie, dáme im ochutnať vína v novootvorenom archíve.

Alebo sa ku nám môžu návštevníci dostať počas rôznych akcií pre verejnosť. 10.11.2018 bude spomínaná akcia združenia CHUTE MALÝCH KARPÁT. Potom robíme svoju akciu – PEKNÉ VÍNO S ROZHĽADOM, ktorá bude mať teraz (24.3.2018) už svoj 10. ročník. Máme vtedy súťaž v behu na rozhľadňu, sú tu degustácie, hostia si môžu pochutnať na gastronomických špecialitách. Ďalšou akciou je podujatie s názvom „Za vínom do Šenkvíc“. Robili sme WINE NIGHT v Bratislave, chceme robiť tematické ochutnávky vo vinotéke. U nás môžu ľudia ochutnať vína rôznymi spôsobmi, je na nich, čo preferujú, či verejnú akciu s programom, alebo chcú skôr niečo súkromnejšie.

Poďakoval som sa za rozhovor, ale moja návšteva zďaleka nekončila. Pán Šebo ma ešte zobral do ich pivnice a archívu, poukazoval technológie a porozprával o vínach, ktoré pripravujú. Potom sme si sadli do reštauračnej časti vinárstva na terase a počas obeda viedli družný rozhovor o živote a víne.

A boli sme „skontrolovať“ aj ich spomínané vinohrady. Krásnu vinicu na Novinách s čerešňou uprostred a kameňmi posiate vinohrady nad Modrou, odkiaľ je naozaj krásny výhľad.

A mal pravdu. Zatiaľ si len neuvedomujeme to krásne, čo tu už máme.

---

VIZITKA VINÁRSTVA:

KARPATSKÁ PERLA, s.r.o. - Nádražná 57, 900 81 Šenkvice
GPS: 48.302264, 17.354118

Telefón: +421 33 64 96 855
E-mail: vino@karpatskaperla.sk
Web: www.karpatskaperla.sk

Otváracie hodiny vinotéky:

Pondelok: zatvorené
Utorok: 9.00 - 18.00
Streda: 9.00 - 18.00
Štvrtok: 9.00 - 18.00
Piatok: 9.00 - 18:00

Vinotéka: +421 917 926 779, vinoteka@karpatskaperla.sk
Ochutnávky: +421 917 926 266, ochutnavky@karpatskaperla.sk