O osude slovenského vína, o tom, čo sa predáva v supermarketoch, o tom, aké je to vyrábať víno vo väčšom objeme pre gastro segment, a či sa aj za takýchto podmienok dá udržať kvalita vína, sme sa v Dvoroch nad Žitavou rozprávali s Jozefom Tóthom a Tiborom Dovičinom.

(zľava: Jozef Tóth a Tibor Dovičin)

S vaším vinárstvom sa spája viacero značiek - VVD, ÉÓS, Dvory... Ako sami seba vnímate? Čo ste a ako ste vznikli? 

Tóth: Naša história siaha až do čias panovania Márie Terézie, konkrétne do roku 1760, kedy jej syn Jozef II. odpustil v tejto lokalite dane na hrozno. Na počesť tejto udalosti tu bola postavená a vysvätená kaplnka Sv. Urbana, ktorá v našich vinohradoch dodnes existuje. Obrábanie malých viničiek tu pokračovalo až do roku 1945, kedy sa v povojnovom období tieto naše vinohrady vyklčovali a zostala tu trčať len kaplnka, tú si nikto nedovolil zlikvidovať. Ďalšia etapa začala v roku 1972, kedy sa rozhodlo, že toto územie predsa len nie ja vhodné na bežné plodiny, ale na pestovanie viniča, a tak sa tu v období 1972 – 1983 vysadilo 100 hektárov.

Po revolúcii vznikla značka ÉÓS, čo je vlastne grécky ekvivalent tunajšieho pôvodného JRD Aurora – a znamená Zornička. Vinárstvo vlastne zostalo družstvom, čo sa týka právnickej formy, malo najskôr viacero členov. Postupne sa ale transformovalo na rodinný podnik, lebo ja som zvyšoval svoj podiel v tomto družstve – niekto svoj podiel predával, ja som ho kúpil.

Ako sa v rámci prezentácie alebo ochutnávok teda profilujete? Pod akou značkou chcete vystupovať? 

Dovičin: My sa stále ešte kdesi hľadáme. Mojou úlohou alebo predsavzatím je vybudovať značku ako ÉÓS Wine Dvory. Samozrejme firma je VVD Dvory, ale produkuje značku ÉÓS Wine Dvory. Máme aj na to ochrannú známku od roku 1985, tak sa nás snažím prezentovať ako ÉÓS a dotvárať tak aj príbeh nášho vinárstva. ÉÓS bola totiž v gréckej mytológii bohyňou rannej zory. A k nášmu vinárstvu obklopenému vinohradmi sa to veľmi hodí, lebo sú tu krásne východy aj západy slnka.

Tóth: Až do roku 2004 sme mali aj atypické fľaše, podľa ktorých nás poznalo celé Slovensko. No majitelia vinoték nám hovorili, že to nie je dobrá fľaša do ich regálov. Tak sme sa jej zbavili. Odvtedy na etiketách pracujeme s motívom kaplnky Sv. Urbana a s označením ÉÓS.

Vy pán Tóth ste aj pivničným majstrom, vincúrom vinárstva. Máte 140 ha vinohradov, ako s nimi pracujete? A ako by ste charakterizovali váš štýl výroby vína? 

Tóth: Časť hrozna spracujeme na víno a časť – podľa úrodnosti 25 - 40% - predávame formou hrozna. Treba povedať, že sme v najteplejšej vinohradníckej oblasti, takže naše vína majú do istej miery južnejší charakter a ani v horších obdobiach nemusíme zápasiť s problémom nedostatočnej cukornatosti. Vo vínach je možno trochu nižší obsah kyseliny. Dá sa povedať, že sú také ohnivé - je v nich aj trochu viac alkoholu. Sú extraktívnejšie, plnšie. V tejto našej oblasti je to také typické.

Darí sa tu viac modrým odrodám, ktorých tu máme celkom skoro 40%. Typickou odrodou tejto oblasti je napr. Alibernet, ktorí sme začali fľašovať už v roku 1985. Odroda bola dovezená z bývalého ZSSR, z Odesy, kde bola vyšľachtená. Tu sme ju vyskúšali a do dnešného dňa s ňou úspešne pracujeme. Aj Cabernety sú tu vynikajúce, rovnako Frankovka. A darí sa tu aj novošľachtencom. Máme tu vysadený napríklad Devín, čo je odroda, ktorá dáva síce vysoké cukornatosti, ale z pestovateľského hľadiska je niekde trošku inde - náročnejšia odroda, ktorá potrebuje mať aj vhodné podmienky.

Celú produkciu hrozna máme v integrovanej ochrane, používame feromónové metače čo sa týka obaľovačov. Aj všetku biologickú hmotu vraciame späť do pôdy, aby sme nemuseli prihnojovať umelými hnojivami. Umelé hnojivo sme nepoužívali už 20 rokov určite, snažíme sa prírodu uchovať v tej prirodzenej forme, aby sme tú ďalšiu generáciu udržali čistú a neporušenú. Takže s týmto sa veľmi citlivo zaoberáme a robíme to tak, aby sme to naše životné prostredie zachovali čo najviac.

Dá sa povedať o vašich vínach, že sú eko alebo bio? 

Tóth: Z časti. Proti bežným chorobám ako je múčnatka, peronospóra sa používajú postreky. Je však pevne dané, koľkokrát môžeme striekať. Tomu sa prispôsobujeme - sledujeme teploty, zrážky, vyhodnocujeme, aby bolo postrekov skutočne čo najmenej. Samotné vína vyrábame šetrne. Pridáva sa jedine antioxidant a nič viac. Používame aj nejaké prírodné číridlá a klasickú filtráciu.

Ešte čo sa týka technológie, používate povedzme batonáž, sur-lie? Hráte sa aj s takýmito štýlmi? 

Tóth: Pravdaže, stále skúšame niečo nové. Našou veľkou výhodou je, že nepotrebujeme riešiť prevozy. Akonáhle príde hrozno, okamžite ho spracujeme. Všetko máme na jednom mieste. Máme aj drevené, aj nejaké barikové sudy. Neustále do výroby investujeme, kupujeme stále nejaké veci.

Čo sa týka výroby červeného vína, tam dopĺňame drevené sudy, lebo s tým sa pôvodne vôbec nerátalo. Zatiaľ sa gro vín robí v nerezových nádržiach. Robíme to modernejšou reduktívnou technológiou. Teraz sme kúpili aj dva kryomaceračné tanky.

Pán Tóth, Vy patríte do generácie, ktorá zažila aj socializmus, aj dravý ranný kapitalizmus, aj súčasnosť. Ako hodnotíte súčasnú situáciu v slovenskom vinárstve? Veľa sa rozpráva o pančovaní slovenského vína, o víne, ktoré je dovážané v cisternách zo zahraničia a bohužiaľ sa označuje ako slovenské. Že sa nafľašuje ako slovenské víno. Ako to vy vnímate skrz ten váš historický vývoj?

Tóth: Vieme koľko sme mali vysadených vinohradov, koľko ich bolo pred revolúciou rodiacich, vieme aká bola vtedy filozofia. Hrozno išlo všetko do tých veľkých spracovateľských závodov. Celé to bolo nastavené tak, že my sme boli pestovatelia a oni boli spracovatelia. Za starého režimu tu vznikli len dve družstvá, ktoré si dovolili tiež fľašovať víno - to boli JRD Nenince a potom Dvory nad Žitavou. Neboli to veľké množstvá, ale už sa s tým začalo niečo robiť. Niečo bolo na Morave, niečo na Slovensku.

Potom prišlo porevolučné obdobie, kedy sa povedalo, že načo tak draho vyrábať, veď všetko vieme doviezť. Táto filozofia znamenala začiatok úpadku vinárstva na Slovensku. O slovenské víno sme dočasne stratili záujem. V ďalšej etape každý staval pivnice a každý chcel vyrábať víno, ale pestovať hrozno málokto. Dostávali sme sa do stavu, že máme síce evidovaných nejakých 22 000 hektárov na Slovensku, ale dovolím si tvrdiť, že rodiacich máme 8000. Vstúpili sme do EÚ a všetko sa dovezie z okolitých štátov. Tam, kde je nadprodukcia, oni si dovolia dať nižšie ceny. Samozrejme, veľa ľudí to zneužíva, povie, že je to slovenské a popritom nevieme, že odkiaľ. Kontrola je taká, aká je a konzument pozerá na ceny.

Čo ešte podľa Vás môže pomôcť vinárom a vinohradníkom?

Tóth: Nedržíme pokope, to je veľká zásadná a obrovská chyba. Každý ťahá na milión strán. My sme tak malý štát, tak malí výrobcovia, my by sme tu mali byť jedna rodina. No tu sa každý hrá na svojom piesočku. V prvom rade by sme my, Slováci, mali byť hrdí na seba a mali by sme sa snažiť si vzájomne pomôcť. Namiesto toho žiaľbohu predávame hrozno za výrobnú cenu, pod výrobné ceny. Ale to nejde donekonečna, niekde to krachne.

Nedávno sme robili rozhovor s pánom Pomfym o tom, že tie nízke výkupné ceny sú neúnosné aj v tom zmysle, že vy potrebujete investovať napr. aj do rozvoja a obnovy vinohradov. Aká je u vás situácia, darí sa vám riešiť aj obnovu? 

Tóth: Za takýchto podmienok musia investície postáť. Žijete z ruky do huby, ako sa hovorí. Tu nezarobíte. Musíte vyplatiť ľudí, máte nariadené aj to, aká má byť minimálna mzda. Čo tam po tom, že ja ju nezarobím. Keď budem normálne žiť, dám zarobiť aj tomu pracovníkovi toľko, aby bol spokojný. Však ja preto to robím, aby aj on bol spokojný. A nie aby mi niekto nariaďoval minimálnu mzdu. Ja mu dám aj 1000 euro, ale nech mám normálne podnikateľské prostredie, lebo nám všetko stúpa – nafta, elektrika, všetko ide hore, ale cena hrozna i vína ide dole.

Súhlasíte s myšlienkou, že ak by prišli naozaj spomínané kontroly, začal sa kontrolovať pôvod slovenského vína, že to môže naozaj pomôcť vám, ktorí ste aj vinohradníci? 

Tóth: Kto potrebuje predávať, tak určite bude kupovať to lacné hrozno a bude sa snažiť predávať lacné víno.

Potom je teda „žolík“ už len v ruke konzumenta? 

Tóth: Pokiaľ sú konzumenti, ktorí chcú podporiť slovenské vína a našich vinohradníkov a vinárov, tak áno. Keď to má zákazník v hlave v poriadku, tak bude podporovať nás.

Predá sa slovenská surovina, predá sa slovenské víno, tak všetci Slováci dobre pochodia, nie? Vidiek je o poľnohospodárstve, vždy to tak bolo. Vinič je špeciálna plodina, ktorá si vyžaduje veľké kvantum ľudí. Snažíme sa mechanizovať koľko sa dá, ale stále je tu veľa ručnej roboty. Keď to porovnávame s rastlinnou výrobou, tak na 100 hektárov potrebujete 1-2 ľudí, ja potrebujem na 1 hektár 3 ľudí.

Ako by ste ešte charakterizovali vaše vína? Ako ich má vnímať zákazník?

Dovičin: Z môjho pohľadu robíme vysoko kvalitné vína za veľmi rozumnú cenu. Zákazník si tak dokáže bez problémov kúpiť pekný Rizling rýnsky, Sauvignon, či Rulandské šedé do 4 eur za fľašku. Pán Tóth razí ideu, že treba pristupovať k vínam už vo vinohradoch šetrnejšie, robiť ich pomocou nových technológií, čiže bez pridania nejakých chemických enzýmov alebo podporných látok. Naše vína nie sú komplikované, sú jednoduché, majú svoj typický odrodový charakter. Čiže, keď človek pije Rizling rýnsky, tak už aj laik vie zistiť, že to je ten "dvorský", je voňavý a v chuti plný, s dlhou dochuťou. Stretávam sa názorom ľudí, že od nás pijú naozaj kvalitné víno a vždy ich prekvapí tá cena, za koľko sa v podstate vedia k vínu dostať.

Čo ja považujem za výhodu je, že čo ročník, to iná chuť. To je dôkazom toho, že technológia výroby vína je v podstate stále rovnaká a vlastne to čo sa nám urodí vo vinici, to my reálne pretavujeme aj do tej fľaše. Vína vždy odzrkadľujú daný ročník, danú úrodu, dané podnebie a poveternostné podmienky v tom roku. Ja si myslím, že o tom by malo byť vinárstvo, o tom by mala byť aj výroba vína - nerobiť každý rok unifikované rovnaké vína.

Skúsme sa teraz pozrieť očami konzumenta. Skúsme trochu rozviesť otázku, aké máte rôzne rady vín. A prečo taká nízka cena? Ja chápem, že máte vlastnú surovinu, ale aj tá nie je lacná... 

Dovičin: Keby som to zhrnul z toho obchodné hľadiska - vína sa predávajú veľmi dobre a nie je to len tou cenou. Človek, ktorý pozná náš príbeh, tak je presvedčený, že pije naozaj asi jedno z top slovenských vín.

Máme kategóriu akostných odrodových vín. To predávame pod značkou edícia ÉÓS. Tieto vína sú robené z našej suroviny, u ktorej sa nemusí upravovať cukornatosť. Sú to vína, ktoré sú určené pre gastronómiu a ako "rozlievky". Čiže vo veľkom, keď je nejaká oslava, banket, nejaká udalosť, konferencia, to je vyslovene naša cieľová skupina – kategória ÉÓS. Tam je cena nízka preto, lebo to robíme vo veľkom z vlastnej suroviny.

Aj my máme 10-eurové vína, ale sú v inej kvalite. Tým, že však väčšinu vín robíme vo veľkom - v tisíckach a niekedy až desať tisíckach litrov, tak sa vieme dostať na takúto cenu.

Samozrejme je iné, že človek príde do reštaurácie, dostane k vínu aj nejaký servis, je to víno drahšie. Gastro segment pracuje ale bežne s 200 - 300% maržami. Človek sa potom čuduje, že toto ÉÓS kúpil v reštaurácii za 15 eur, príde sem a tu ho vidí za 4 eurá. Potom si myslia, že ich niekto klame. To však nie je pravda. Pridaná hodnota v podobe servisu k vínu je to, čo robí tieto rozdiely v cene.

Ďalšia vec je lokalita. Ak by sme tu mali ceny ako vo vinárstvach okolo Bratislavy, či už je to Modra alebo Pezinok, tak by tu to víno nikto nekúpil. My sme vo vinárskom kraji, tu bolo vždy všetko lacnejšie, čo sa týka poľnohospodárskych surovín, tu sú ľudia zvyknutí v podstate na 50 centov za 1 liter vína, takéto ceny tu niekedy išli. Aj dnes sú v tejto lokalite pre niektorých ľudí 4-eurové vína stále drahé. Samozrejme, v Bratislave je to niečo iné, lebo tam prídu k hocijakému vinárovi a má tam akostné vína po 8 eur.

Čo hovoríte na situáciu na Slovensku a na to, čo sa predáva v supermarketoch? 

Dovičin: Ja som Slovák, a aj keď som vyrastal tu na juhu Slovenska, cítim sa ako Slovák. No hnevám sa na Slovákov. Ako príklad pre porovnanie uvediem našich južných susedov. Keď prídete do Budapešti a vypýtate si francúzske víno, tak sa na vás čašník pousmeje a povie – môj zlatý a čo si v Paríži, či v Budapešti? U nás mi takýto lokálpatriotizmus chýba. My sa búchame do pŕs, ale opak je pravdou. Slováci sú ochotní dať v reštaurácii bez problémov 30 euro za francúzske víno. Akonáhle by sme tam dali náš Alibernet alebo Dunaj, ktorý je kvalitatívne na podobnej úrovni, za 30 euro ho nikto nekúpi, lebo je slovenské. Prečo je Slovák ochotný zaplatiť za dobré francúzske víno, ale za slovenské nie?

Keď prídete do Čiech, tam hrdosť extrémne cítite - oni nedajú dopustiť na moravské vína, i keď vieme, že sa tiež majú ešte čo učiť. Slovenské vína berú ako cudzie, oni budú radšej piť drahšie vína, menej kvalitné, ale len preto, že sú moravské.

Ešte k tým supermarketom... 

Dovičin: V supermarketoch často nájdete vína za 2-3 eurá, ktoré sú nepiteľné. Pre alkoholika, ktorý sa trasie, je mu jedno, čo si dá do úst, jemu je jedno, čo pije. Ale pre človeka, ktorý si chce doma vychutnať víno, sú tam 10 eurové. Nikde nie je ten stred 5-6 eur. Takéto vína by sme samozrejme vedeli spraviť, no veľa zákazníkov z gastra by na nás pozeralo cez čierne okuliare - aha, vy ste v supermarkete, ja vás už nechcem v reštaurácii.

Našou snahou je presvedčiť ľudí, aby chodili za vinármi. Čo má človek urobiť, aby sa ku vám dostal? 

Dovičin: Stačí mi zavolať, stačí sa informovať.

A čo ho čaká? 

Dovičin: Čo ho čaká, ono je to dosť časovo náročné, my sa snažíme všetko robiť vo vlastnej réžii. Čiže akonáhle sem príde nejaká návšteva, tak buď sa jej venuje pán Tóth alebo ja, aj bez ohlásenia. Nemáme s tým problém, že tu niekto zostane aj 2 hodiny, pozrie si vinohrady, výrobu, pomodlí sa pri kaplnke, ja s tým problém nevidím. Zatiaľ sme nikoho neodmietli.

Keď o tom viem, nájdem si čas, aby som ľuďom poukazoval tak, ako to ja poznám, ako som to tu spoznal. Ja tu tiež nie som od začiatku, mňa sem dotiahla moja žena robiť. Ale chytilo ma to za srdce. Toto je tá reálna hodnota a ja ju chcem sprostredkovať ľuďom. Nech ľudia vidia výrobu, že je za tým kus roboty, nech vidia to fľašovanie, že aká je to najnudnejšia robota na svete, nech vedia, čo je to umývať hadice a nádrže. To nie je sranda, to bola najhoršia robota, ktorú som tu robil. A toto sa snažím ľuďom ukázať, že takto má vyzerať vidiek.

A dá sa u vás aj ubytovať? 

Dovičin: Priamo u nás vieme ubytovať maximálne 13 ľudí. Ak chce niekto zažiť atmosféru na Viničnom vrchu - ten pokoj, vidiecky ráz tejto krajiny, môže sem prísť, spravíme ochutnávku, prespí priamo vo vinárstve. Raňajky potom robím ja alebo kolegyňa, samozrejme z lokálnych surovín, no a potom sa ešte trochu prejdú, zoberú si nejaké vínka a idú domov. Na okolí je možnosť turizmu, v okolí sú termálne kúpaliská Podhájska, Veľký Meder, Štúrovo, alebo rôzne kultúrne pamiatkyť. Čiže v sobotu im spravím nejaký program, vypíšem im, čo by tu mali v okolí vidieť, oni sa tam idú popozerať a večer zase prídu. Vieme im zabezpečiť jedlo, zase nejakú ochutnávku. Ubytovanie nie je len tak pre hocikoho, kto ide okolo, je to vždy spojené s vínom a exkurziou. Každý, kto tu bol, sa presvedčil, že je to tu niečo výnimočné, úžasné. No a ak by sa ku nám hlásili väčšie skupiny, tak aj tie vieme ubytovať – v spolupracujúcom penzióne priamo v obci.

KONTAKT:

VVD – Vinohradnícko vinárske družstvo - ÉÓS WINE DVORY
Krajná 1926, 941 31 Dvory nad Žitavou
tel.: 0918 673 860, 035 648 48 21
e-mail: info@vinodvory.sk

Rozvozy aj počas epidémie koronavírusu po celej SR: